Úspech sa stáva mantrou týchto dní. Mnoho ľudí naskočilo alebo sa usiluje naskočiť na vlak uháňajúci do krajiny bohatstva, slávy a prestíže. Uspieť, vyhrať, poraziť.. Vyhrievať sa na piedestály moci, slávy, závisti. Čítame knihy, navštevujeme semináre, klopeme na ordinácie psychológov a psychiatrov, užívame lieky alebo omamné látky, aby sa nám zjavila fatamorgána úspechu.

Život je boj.

Boj o väčší dom, luxusnejšie auto, exotickejšiu dovolenku, atraktívnejšiu milenku. Alebo aspoň televízor s väčšou uhlopriečkou, lepšie parkovacie miesto, viacej lajkov na statusoch. Vyberáme si svoje ihrisko, svoju arénu a túžime po potlesku a výkrikoch BRAVÓ! Tento škrečkovský závod však nemá cieľovú pásku. Okrem tej definitívnej.  

S kým vlastne bojuješ? So svojim nafúknutým egom, či naopak pocitom menejcennosti?  S ostatnými celoživotnými bojovníkmi o väčší a sladší kus koláča?

Úspech má mnoho odtieňov.

Každý z nás si môže zvoliť ten svoj. Niekto potrebuje zlaté, alebo aspoň pozlátené šaty bohatstva. Iný zase lesklé brnenie víťaza kariérnych súbojov. Aura úspechu, ktorou sa mnohí chcú obklopiť je napájaná tvojou energiou, poháňaná tvojimi ambíciami a živená túžbou po spoločenskom statuse. Avšak večer, keď vyberieš baterky a aura zhasne, keď si umývaš zuby pred spaním (odporúča 10 z 10tich zubárov) pozeráš do očí štvanej zvere, ktorá sa chytila do pasce. To, že sa ľudia okolo teba niekam štverajú, to, že niekam bezhlavo uháňajú, neznamená, že sa máš pridať. To, že ti niekto máva mrkvou pred nosom, neznamená, že sa máš usilovať po nej chňapnúť.

Porovnávanie sa je pasca.

Už od škôlky, kde sa učíme sociálnym zručnostiam a získavame schopnosť vychádzať s inými, aj keď malými ľuďmi začínajú prvé porovnávania. U dievčat je to skôr otázka šatočiek, topánok, laku na nechtíkoch. My chlapci sme si porovnávali niečo iné. Veľkosť našich pipíkov bola pre nás nesmierne dôležitá. Porovnávali sme  si ich, naťahovali a dokazovali ostatným, že ten náš je najdlhší, najväčší. A mnohým to zostalo. Majú neustálu potrebu si/sa porovnávať a dokazovať svetu, že práve oni sú top, sú naj, majú naj. Ak to nedokážu svojou tvrdou prácou, ostrými lakťami, alebo pružnou chrbticou idú do politiky. Ale v týchto odtieňoch úspechu je niekde háčik.  Ako to, že medzi politikmi, vrcholovými manažérmi, kapitánmi priemyslu a vodcami práce mnohých ľudí je tak málo šťastných a usmiatych ľudí. Kedy ste videli politika sa usmievať inak ako škodoradostne, prípadne z predvolebného plagátu?

Kde hľadať svetlé, žiarivé a pohodové odtiene života?

Sám si kladiem túto otázku, učím sa na chybách, najčastejšie vlastných, pozorujem ľudí a svet okolo seba. Jedno zo zistení, o ktoré sa s tebou podelím je, že tráva u suseda nie je zelenšia. A keby aj bola, čo ťa po nej! Tvoj trávnik, tvoja duša potrebuje tvoju pozornosť, nie susedova, či kohokoľvek iného. Hľadaj, skúmaj, zisťuj, čo TEBA robí šťastným a spokojným. Vonkajšie statusy úspechu, alebo tie na sociálnych sieťach sú veľmi prchavou chimérou. Úspechom predsa je aj to, že si nezapáliš ďalšiu cigaretu, postavíš sa za svoj názor na pracovnej porade, prekonáš svoju lenivosť, či strach a pohneš sa správnym smerom. Keď si dokážeš priznať chybu, ospravedlníš sa, ak si niekomu ublížil, či postavíš sa čelom výzvam.

Úspech má veľa odtieňov.

Na čo sa sústrediť v dobe neobmedzených možností a pod tlakom “ideálnych životov a úžasných zážitkov” prezentovaných na sociálnych sieťach?

Pomôžem si zisteniami zdravotnej sestry, ktoré som nedávno čítal v zaujímavom článku. Citujem “Dlhé roky som pracovala v zariadeniach paliatívnej starostlivosti. Moji pacienti boli tí, čo odišli z domu a prišli k nám zomrieť. Bývala som s nimi počas posledných 3 až 12 týždňov ich života. Ľudia veľmi dospejú, keď čelia vlastnej smrteľnosti.”

Vybral som z článku pre teba 5 ľútostí, ktoré pociťovali ľudia na smrteľnej posteli:

  1. Mal som žiť SVOJ VLASTNÝ ŽIVOT, nie život, ktorý odo mňa očakávali iní

  2. Pracoval som príliš tvrdo

  3. Keby som bol mal väčšiu odvahu vyjadriť svoje city

  4. Ľutujem, že som nezostal v kontakte so svojimi priateľmi

  5. Mal som si dovoliť byť šťastnejší

Ľútosť, keď je o 5 minút dvanásť je ti nanič.

Ty sám si vyber odtiene tvojho úspechu. Úspechom je to, čo sa rozhodneš ty, že ním bude. To, že sa večer nenapcháš koláčom,  alebo klobásou. Že si ráno obuješ tenisky a vybehneš v ústrety vychádzajúcemu slnku a zdravšiemu životnému štýlu. Keď sa konečne vymáčkneš a vyjadríš svoje city, pocity človeku na ktorom ti záleží. Vystrčíš hlavu z tvojej komfortnej zóny a začneš pracovať na sebe, aby si sa dostal tam, kde sa tvoje ja bude cítiť lepšie. Zdvihneš zadok zo sociálnej siete a zavoláš priateľa/ku na kávu, prechádzku, do kina, na výlet. Budeš sa blízkemu človeku dívať pri rozhovore do očí a zaujímať o jeho/jej život a podelíš sa o svoje pocity. Objímeš svoje deti, prípadne rodičov a povieš im ako ich máš rád a si šťastný, že ich máš.

Život je boj, ak ty sa s ním chceš biť. Ale ak sa rozhodneš využívať energiu plynúceho času, udalostí okolo teba a pozitívneho vyžarovania ľudí, ktorí ťa obklopujú boj sa zmení na dobrodružstvo.

Budú aj tmavé odtiene zachmúreného dňa, či smutnej mysle. Budú aj pocity frustrácie, či sklamania. Ale bohato ich budú vyvažovať svetlé chvíle pohody a príjemných chvíľ. Nie vždy je najväčším úspechom fotka na titulke časopisu. Väčším môže byť fotka s tvojimi usmiatymi priateľmi, alebo v objatí s tvojimi blízkymi. Tie si budeš pozerať, keď ti bude ťažko.

Porovnávaj sa so sebou a dôveruj si. Povzbuď sa, potľapkaj po pleci a s úsmevom a odhodlaním kráčaj k naplneniu tvojich predstáv o úspechu.

 

Mozaiku našich životov vytvárajú čriepky šťastných okamihov.

P.S. : Viac aj k tejto téme sa dočítaš v mojej knihe BUĎ SÁM SEBOU, ži svoj život. Kúp si ju, preštuduj a podeľ sa.

 

ZDIEĽAŤ