Náš život sa od svojho začiatku každou hodinu skracuje. Človek si ako jediný žijúci tvor uvedomuje svoju smrteľnosť. Je to výhoda, či zlomyseľnosť matky prírody? Uvedomovanie si nášho nezvratného osudu dodáva nášmu životu určitý tragický rozmer alebo tragikomický.. či iba komický..?

Narodeninový deň je pre niekoho dôvodom na oslavu, iný upadá do depresie. Mali by sme chodiť s rukou hore, strakatou, špicatou papierovou čiapkou na hlave alebo radšej premýšľať niekde v ústraní..?

Počet hodín, dní a rokov, ktorým hovoríme ľudský život je konečný. Zistíme to už v rannom detstve, a s touto informáciou sa vysporiadavame počas celého života.

Čo keby sme boli nesmrteľní?

Neviem ako tebe, ale mne to napadlo už dávno a tento nápad asi nie je originálny, ale mne sa zdal skvelý. Dni by sa sypali jeden za druhým ako dukáty v rozprávke Mešec potras sa. Mali by sme dosť času na robenie všetkých možných chýb a aj na ich nápravu. Mohli by sme si vyskúšať všetko, čo život ponúka a netrápili by nás slepé uličky. Časť života by sme mohli byť športovci, časť umelci, inú časť zasa vedci. Mohli by sme skúmať oceány a potom zase hviezdy. Učili by sme iných, to čo vieme my, a i my by sme boli veční študenti..

sgzmpn7dmx8No proste paráda. Naozaj? skutočne by to bolo také skvelé, vedieť, že pred sebou máme nekonečný oceán, čo oceán, celý vesmír dní a rokov a nie je kam sa ponáhľať..? Kvôli čomu by sme ráno vyliezli z teplej postele, otvorili oči, prerušili krásne snívanie a privítali nový deň? Koľkí z nás by sa len pretočili na druhý bok a povedali si ,,vstanem zajtra,,.. Alebo až pozajtra, či o mesiac, či o milión rokov.. veď je to jedno.

Ako som už niekde napísal – život je veľké dobrodružstvo, z ktorého nik z nás nevyviazne živý. Občas namiesto dobrodružstva môžme prežívať horor, či triller, inokedy romantický film, či komédiu. V každom prípade sme však my hlavnými postavami. To, kto píše scenár nie je isté. Spoluautorov je veľa. Ľudia okolo nás, šťastena, osud, či ako niektorí vravia boh. Nie je to až také podstatné. Kormidlo na rozbúrenom mori, ktorým je náš život, by sme v rukách mali držať pevne my sami. Občas sa nám v búrke vyšmykne, občas stratíme cieľ z dohľadu, občas nám ho trhajú z rúk ľudia, ktorých nám život prinesie do cesty. Preto je to dobrodružstvo a nik z nás nevidí za obzor.

Vráťme sa však k nesmrteľnosti, nie chrústa, ale tej našej – samozrejme hypoteticky. Otázka pre jej zástancov – ak by ľudia neumierali, kam by sa na našu malú planétu zmestili tí, čo sa narodia po nás..? Zrejme by sme sa prestali “rozmnožovať”, nemali by sme deti a prišli by sme o všetko krásne, čo s nimi súvisí. Dni by boli ako riedka vlažná polievka v bezodnom hrnci. Sem tam rezanec, sem tam mrkvička, ale inak nič, len slabý, mierne zakalený vývar, či odvar. Ďakujem, neprosím si.

Život je hustý, mierne pikantný guláš, v ktorom sa miešajú naše túžby a priania s možnosťami a prekážkami. Solíme ho, koreníme, dolievame vodu a ochutnávame. Ingrediencie sa nám tam snaží prihodiť každý, kto ide okolo. Niekedy je mimoriadne vydarený a nevieme sa ho nasýtiť, inokedy nám tvár zvraští grimasa a vypľujeme, čo máme v ústach.Route66B&W-800x800

Všetci sme na ceste.

Je kľukatá a konečná. Stúpa aj klesá. Môžeme ísť rýchlo, aby sme sa dostali ďalej, môžeme postupovať pomalšie, aby sme si stihli vychutnávať krásy, ktoré nás na našej púti obklopujú. Je to tvoja vec a každý máme právo na výber. Niekedy po nej kráčame sami, inokedy s našimi blízkymi. Mení sa z rovnej diaľnice na úzky kľukatý horský chodník, zo širokého bulváru na lanový mostík visiaci nad priepasťou. Niekedy si smer vyberáme sami, inokedy nás strháva príliš silný prúd.

Buďme vďační za to, čo nám život postaví do cesty. Buď nás to niečomu naučí alebo nás to poteší.

Budhisti vravia, že každý deň by sme mali myslieť na našu smrteľnosť, aby sme sa dokázali tešiť zo života. Mne toto pomyslenie extra radosť neprináša.. Kráľovstvo nebeské tiež nie je najhorší prísľub. Čo však s týmto našim pozemským kráľovstvom..?  Premárniť ho? Pretrpieť? Bojovať..? Čo tak dokázať sa tešiť z vecí, ľudí, udalostí ktorých sa staneme súčasťou? No dobre, máte pravdu, nedá sa vždy tešiť a mať radosť z toho, čo sa deje práve nám. Ale všedné, “bezemocionálne” dni nám prekĺznu pomedzi prsty a zmiznú v (ne)konečnom mori piesku. V oceáne času, v ktorom počas nášho života plávame z jedného brehu na druhý.

Hovorí sa, že v našich posledných minútach sa nám premietne film nášho života. Žite tak, aby to nebol čierno-biely, krátky a nemý film.

sanditled

Nevyhráme boj o nesmrteľnosť, na to je náš súper príliš silný. Ale to ako prežijeme, ako si užijeme ten čas, ktorý máme vymeraný je len na nás.

Prajem si, aby dní s úsmevom na mojej aj vašej ceste bolo čo najviac.

Prajem si, aby sme sa veľa učili, zažili ešte veľa prekvapení a príjemných okamihov.

Prajem sebe aj vám zdravie, lásku a NEKONEČNE veľa radosti zo života.264890_4-girls-flowers

Súvisiace články: Kto si bez chyby, hoď do mňa kameňom, Buď sám sebou, ži svoj život, FLOW

 

ZDIEĽAŤ