ZLATÉ TEĽA (Iľf a Petrov)

„Iľf a Petrov boli pre náš svet INTERNETOM. Mohli ste si otvoriť ich knižky na ktorejkoľvek strane a dozvedeli ste sa tie najintímnejšie detaily o mechanizmoch nezmyselného systému v Sovietskom zväze. Tí dvaja potmehúti svietili dlho do noci v malej kutere redakčnej budovy a rehotali sa ako besní.“ (Július Satinský)

ilf_petrov1

Občas sa pohádali, občas na seba nakričali, no najčastejšie sa spolu smiali a písali. Kládli svoje myšlienky na papier. Ak obaja povedali to isté, tú myšlienku nikdy nepoužili. Veď, ak napadne tá istá myšlienka ich dvoch – môže napadnúť kohokoľvek.

„Potom sme sa začali smiať a navzájom sa priznali, že sme mysleli to isté – my dvaja sa predsa nesmieme hádať, veď je to nezmysel. Rozísť sa nemôžeme, tým umrie spisovateľ, a keďže sa nemôžeme rozísť, potom sa nemá zmysel hádať…“

„A tak sme vymysleli Ostapa Bendera – ako vedľajšiu postavu, pre ktorú sme mali pripravenú jednu obyčajnú frázu, no Ostap Bender – veľký kombinátor – začal prekračovať medze a nevedeli sme si s ním rady – nechcel byť len vedľajšou postavou.“

ZLATÉ TEĽA, kniha ktorá je priveľmi smiešna, aby mohla vyjsť v Rusku. Kniha o peniazoch, ktoré nemajú morálnu hodnotu. Kniha s nádychom bohémsko-inteligentského nihilizmu a estetizmu, kult ostrovtipu, či pôžitku zo smiechu…

A v nej Ostap Bender – veľký kombinátor – sympatický darebák, hrdina, ktorého si musíte obľúbiť. Hrdina, ktorý sa živí myšlienkami. Kombinuje, riadi, poučuje i manipuluje na Bulvári tvorivosti mládeže.

„Ľudí, ktorí nečítajú noviny, treba bez milosti morálne odstreľovať. Vám darujem život, len preto, lebo dúfam, že Vás prevychovám.“

Hrdina, ktorý si ide za svojím krištáľovým snom z detstva,  sne o milióne, o vstupenke na život v Riu de Janeiro. A to všetko s nezničiteľným elánom – v zelenej Antilope Gnu, s vodičom, palubným mechanikom a posluhovačom – priamo za svojím klientom ilegálnym milionárom.

„Stojíte na okraji finančnej priepasti?“ spýtal sa Bender.

„Mienite tým peniaze? Tie nemám už týždeň.“

„V takom prípade skončíte veľmi zle mládenče“, poučil ho Bender, „finančná priepasť je najhlbšou zo všetkých priepastí, možno do nej padať celý život“.

Áno, uveríte mu všetko. Uveríte v neho. Ostap Bender je stelesnením toho, že dokážete všetko po čom túžite, stačí chcieť a ísť si za svojím snom, stačí nebáť sa.

A „ľudia sa najväčšmi boja nepochopiteľného“, ako hovorieval Ostap Bender.

Premýšľam a urobím to takto, podelím sa s Vami – o malú ochutnávku toho, čo Zlaté teľa pre Vás ukrýva.

„Všetky vaše nešťastia pochádzajú z toho, že ste hľadačom pravdy. Ste jednoducho baránok, nevydarený baptista. Je mi smutno, keď vidím medzi šoférmi takéto úpadkové nálady. Máte auto, a neviete, kam ísť. S nami je to horšie – my nemáme auto. Ale vieme, kam ísť, Chcete ísť s nami?“

„Kam?“ spýtal sa šofér.

„Do Černomorska,“ odvetil Ostap. „Chceme si tam vybaviť malú intímnu záležitosť. Aj pre vás sa nájde práca. V Černomorsku si vážia starožitnosti a radi sa na nich prevážajú. Poďte.“

Adam Kazimirovič sa najprv len usmieval ako vdova, ktorú už nič na svete neteší. Ale Bender nešetril farbami. Rozprestrel pred zmäteným šoférom lákavé diaľavy a hneď ich aj vyfarbil na belaso a ružovo.

„V Arbatove nemáte čo stratiť okrem želiezok, ktoré sú pre vás prichystané. Cestou nebudete hladovať. To si beriem na starosť ja. Váš benzín – naše myšlienky.“

Kozlevič zastavil auto a ešte vždy odolávajúc, zamračene poznamenal:

„Mám málo benzínu.“

„Na päťdesiat kilometrov vystačí?“

„Vystačí na osemdesiat.“

„Tak je všetko v poriadku. Už som vám povedal, že o myšlienky a nápady nemám núdzu. Presne o šesťdesiat kilometrov vás bude ráno na hradskej čakať veľký plechový sud leteckého benzínu. Vyhovuje vám letecký benzín?“

„Vyhovuje,“ hanblivo odpovedal Kozlevič.

Život sa mu zdal zrazu ľahký a veselý. Najradšej by bol hneď vyrazil do Černomorska.

„A ten sud,“ doložil napokon Ostap, „dostanete celkom zadarmo. Ba čo viac – ešte vás budú prosiť, aby ste si ten benzín vzali.“

xxx

„Áno,“ povedal Ostap. „Teraz jasne vidím, že som sa dostal do spoločnosti nekultúrnych ľudí, čiže tulákov bez vyššieho vzdelania. Ach, deti, milé deti poručíka Šmidta, prečo nečítate noviny? Noviny treba čítať. Veď dosť často rozsievajú veci rozumné, dobré a večné.“

Ostap vytiahol z vrecka Izvestija a nahlas prečítal osádke Antilopy noticku o automobilových pretekoch Moskva-Charkov-Moskva.

„V tejto chvíli,“ povedal samoľúbo, „sme na trati pretekov, približne stopäťdesiat kilometrov pred čelným autom. Predpokladám, že ste sa už dovtípili, o čom hovorím?“

Mužstvo Antilopy mlčalo. Panikovský rozopäl kabát a poškrabal sa na holých prsiach pod špinavou hodvábnou kravatou.

„Tak ešte vždy nerozumiete? Ako vidím, v istých prípadoch nepomáha ani čítanie novín. No, dobre, vyjadrím sa podrobnejšie, i keď sa to prieči mojim zásadám. – Po prvé: sedliaci pokladali Antilopu za čelné auto pretekov. Po druhé: nevzpierame sa prijať túto funkciu, ba naopak – budeme žiadať všetky inštitúcie a osoby, aby nám poskytli patričnú podporu, s dôrazom práve na to, že sme čelné auto. Po tretie… Napokon, stačia nám dva dôvody. Je celkom jasné, že istý čas sa udržíme pred čelom pretekov a budeme zberať tú najlepšiu smotánku z tohto vysokokultúrneho podujatia…“

Reč veľkého kombinátora zapôsobila ohromným dojmom. Kozlevič vrhal na komandéra oddané pohľady. Balaganov si šúchal rukami ryšavé pačesy a zachádzal sa od smiechu. Panikovský v predtuche neriskantného úlovku kričal „hurá“.

„No, dosť bolo emócií,“ prehovoril Ostap. „Keďže nastala tma, vyhlasujem dnešný večierok za otvorený. Stop!“

 

A teraz mi neostáva už nič iné, iba zaželať vám príjemné čítanie priatelia, príjemné zamyslenie sa priatelia nad tým ako sa v krajine, kde zajtra vždy znamenalo včera, môže vyskytovať niekto, kto s nevídaným humorom píše o tom, že režim, v ktorom sa pohybuje veľký kombinátor Ostap Bender a jemu podobní, je viac súci na parodovanie ako žitie.

9739f2b798a34f47

  • NÁLEPKY
  • k
ZDIEĽAŤ